Vďaka relácii «VEDOMIE A OSOBNOSŤ. Od vopred mŕtveho k večne Živému» prišlo pochopenie, že pre prácu na sebe je nevyhnutné viesť si denník. Vedomie veľmi rýchlo schováva akékoľvek uvedomenia a pochopenia, no denník dáva možnosť zachytiť tieto pochopenia.
Takisto, pozorovaním vedomia je možné odhaliť, že veľmi často systém v myšlienkach ozvučuje svoje plány. No ak nezapíšeme tieto myšlienky, nebude možné si spomenúť, že prichádzali. V praxi sa jedná o skvelý nástroj pozorovania svojho vedomia, tým že odhaľuje jeho provokácie. Ako sa hovorí „Rukopisy nehoria“ a denník, to je akýsi „dokument“ pre vedomie.
Relácia «VEDOMIE A OSOBNOSŤ. Od vopred mŕtveho k večne Živému»: allatra.tv/sk/video/vedomie-a-osobnost
Relácia «SLÚŽENIE»: allatra.tv/sk/video/sluzenie
Email: [email protected]
___________________________
Oksana (Оdesa, Ukrajina): Dobrý deň! Volám sa Oksana. Dnes sa chcem podeliť so svojou skúsenosťou s vedením denníka.
Svoj denník som si začala viesť vo februári tohto roku. Vtedy som ešte presne nevedela ako to správne robiť a v čom mi to môže pomôcť. Ale pretože v reláciách Igor Michajlovič odporúča viesť si denník, tak som sa nakoniec rozhodla začať písať. Spočiatku som písala všetko čo ma trápilo, všetko, čo sa neustále krútilo v hlave. V princípe som písala všetko zaradom. Potom, v určitý moment, mi jedna účastníčka v skupine poradila začať písať denník rôznymi farbami. Dala som si poradiť a zaobstarala som si 3 perá. Čiernym perom píšem to, čo ma ťaží, všetko to, čo mi vedomie podsúva, všelijaké ponuré myšlienky, všetko, čo ma vyvádza z rovnováhy a stavu Lásky. Šedou farbou som sa rozhodla písať to, čo nazývam teóriou. To, čo pri pozeraní relácií so mnou zarezonovalo, píšem, keď počúvam «TEAMSPEAKY» to znamená všelijaké také veci, ktoré v mojom vnútri niečo spúšťajú a ktoré ja ako Osobnosť cítim, že mi môžu pomôcť. A ružovou farbou zapisujem bez výnimky všetko, čo som prepustila cez seba. Sú to pochopenia, uvedomenia, je to to, čo som už prakticky vyskúšala, všetka tá teória. Keď píšem ružovou farbou, snažím sa písať v tom momente, keď to cítim. Prečo? Pretože, keď zapisujem s týmito pocitmi, veľmi to pomáha pri opätovnom čítavaní znovu si na tieto pocity spomenúť.
Môj denník teraz vypadá tak rôznofarebne. Čo mi to prinieslo v praxi, keď sa stal farebným? Aj keď na začiatku, keď som ho len začala písať vo februári, bol celý taký... všetko bolo čierne. Dajme tomu jednou farbou, čítala som zaradom všetko a bolo to pre mňa málo pochopiteľné . A čo mi to dáva teraz, keď ho mám rôznofarebný?
V ten deň, keď zrazu podľahnem vedomiu, a ono ma začína trápiť: «Aha! Stojíš na mieste a nikam sa neposúvaš! Nič sa ti nedarí, ani praktiky, nič. Nič necítiš, a vôbec, ty si najničotnejší človek», zoberiem svoj denník, a hneď začínam čítať, napríklad takúto vetu: «Ďakujem Bohu za pocitovú skúsenosť, za pekný deň, za radosť, za Lásku. Žiť tu a teraz – to je skvelé a ľahké». Napríklad také veci. Hľa moje vedomie, minimálne je to argument pre vedomie, však? Vedomie mi nemôže hovoriť, že nič necítim, pretože doslova pred chvíľou som mala pocitovú skúsenosť, za ktorú som poďakovala Bohu a ktorú som prežila. Okrem toho, keď si čítam takéto svoje uvedomenia, tak začínam znovu cítiť to, čo som prežila vtedy a to veľmi pomáha zvládnuť útoky vedomia, ktoré veľmi často a rado hovorí: «Ty nič necítiš».
Keď mám viac času, tak sa učím teóriu, teda to, čo mám zapísané fialovou farbou. Teória - to je vlastne pozeranie relácií s denníkom. Na prečítanie základných téz, ktoré zarezonovali konkrétne so mnou, sa čas vždy nájde. V čom mi to pomáha? Počas dňa som si všimla, že mi táto teória dosť často pomáha. Na povrch vyplávajú niektoré konkrétne vety, ktoré.... vo chvíli, keď hľadám odpoveď na otázku, vynorí sa odpoveď z môjho denníka.
Nedávna situácia: chcem sa podeliť s názorným príkladom. Podarilo sa mi dostať sa do «PYRAMÍDY». Bola som v Kyjeve, prišla som do Koordinačného centra. Do «PYRAMÍDY» som sa dostala 21. novembra. Predchádzajúci zápis v denníku som mala z 20. októbra. Porozprávam všetko poporiadku. Keď som si sadla do Pyramídy, vedomie mi začalo podsúvať najmä také pocity, ktoré som zažívala kedysi doma počas praktík, no vedela som, že to nie je ono, že sú to hlavne vnemy na fyzickej úrovni. A vtom sa rozpamätávam - teda nachádzam sa v «PYRAMÍDE», musím získať pocitovú skúsenosť. Teda nemusím získať, ale podľa všetkého skúsenosť má byť pocitová a ja mám len nejaké fyzické vnemy. Vedomie zjavne podsúva akési nezmysly. A ako potvrdenie toho, že vedomie práve teraz podsúva nezmysly, v pamäti sa vynára veta z... teda nie veta, ale zápis z môjho denníka. Na dôkaz vám ju teraz prečítam. Z relácie «Vedomie a Osobnosť. Od vopred mŕtveho k večne Živému»: «Nie je možné, aby sa Duchovný svet prejavoval na fyzickej úrovni.» Čo mi to dalo? Keď chápem, že pocity mám teraz práve na fyzickej úrovni, tak viem, že vedomie chce, aby som sa teraz na tom zastavila, zasekla a vďaka tomu celú skúsenosť v «PYRAMÍDE», v skutočnosti týmto aj zakončila.
No keď som si spomenula na túto vetu zo svojho denníka, vďaka tomu, že bola zapísaná a zaznamenaná, a vďaka tomu, že si tie vety pravidelne čítam a tým sa v pamäti ukladajú, odmietla som tieto pocity a vďaka tomu som prežila úplne inú pocitovú skúsenosť, ako mi chcelo podsunúť vedomie. A takýchto príkladov, keď sa v pamäti vynorí práve to, čo mi v danú chvíľu môže pomôcť, nejaké vety z denníka, je v skutočnosti už veľmi veľa a naozaj to funguje.
Keď sa nachádzam v stave pokoja a už pozorujem, teda chcem vidieť, čo mi podsúva vedomie, tak študujem to, čo mám napísané čiernou farbou. Napríklad, pochmúrne myšlienky, ktoré mi chce vedomie teraz podsunúť, ktorá z mojich šablón sa vynára, s čím treba pracovať. To tiež veľmi pomáha pri práci na sebe, pomáha to odhaliť systém a utvrdiť sa v tom, že systém v skutočnosti dopredu plánuje rôzne provokácie a že má všetko naplánované dopredu. Ak podlieham provokáciám systému, tak všetko bude tak, ako to systém naplánoval. No ak v istej chvíli pochopím, že je to provokácia a nepodľahnem jej, teda obhájim svoju pozíciu ako Osobnosť, tak plány systému sa zrútia, pretože v momente, keď sa neriadime jej provokáciami, ale správame sa ako Osobnosť, tak sme pre systém nepredvídateľný.
Môžem uviesť príklad z nedávnej minulosti. Musela som na 4 týždne odísť z domu. Prvé dva týždne mimo domova som mala vynikajúcu náladu, všetko bolo dobré a celkove nič nenaznačovalo akékoľvek nepríjemnosti, alebo nejaké.... ani len nejaké zmeny v nálade, alebo čo. V denníku som si znovu čítala «АllatRu», dobrá nálada, všetko dobré, všetko nádherné a vtom počujem vetu (zapísané to bolo v denníku 8. novembra), počujem takúto myšlienku: „Tak, začne sa tretí týždeň a prídu nepríjemnosti. Mám to takto zapísané aj v denníku. Zozačiatku píšem červeným «АllatRu», uvedomenia (teraz o nich nebudem), a potom naraz z ničoho nič, čiernou farbou píšem túto vetu. Aby to bolo jasné: čítam 8.11, čítam «АllatRu», tu niečo píšem červeným a potom veta „Tak, začne sa tretí týždeň a prídu nepríjemnosti.“ Píšem «Neprídu». Tak. A to je v princípe všetko, v tú chvíľu táto veta prebleskla a ja som na ňu aj zabudla, to znamená reálne som na ňu zabudla a nezasekla som sa. Potom začal môj tretí týždeň pobytu mimo domov. Pred koncom tretieho týždňa si čítam svoj denník a pritom, ako pracujem s čiernou farbou v denníku, vidím túto vetu a hovorím si: «Stop! Veď všetko je jasné». A naozaj od prvého dňa tretieho týždňa sa začali nejaké provokácie od systému, nieže by som si s nimi nevedela poradiť. Bolo to nepríjemné pre vedomie, ale aj napriek tomu, som to jedno za druhým postupne zvládala. A na konci tretieho týždňa som uvidela túto vetu, že ešte skôr, ešte týždeň predtým systém naplánoval, že sa tieto nepríjemnosti stanú a ja ich budem musieť nejako prekonávať. Myslím, že len vďaka tomu, že to bolo zapísané, sa mi podarilo celkom ľahko s tým všetkým vyrovnať. Teraz som si celkom istá, že systém všetko dopredu plánuje a nič sa nedeje len tak.
Pri práci s denníkom mi prišlo také pochopenie, že keď si čítaš, to čo máš zapísané čiernym, tie rôzne pochmúrne myšlienky, pochmúrne nálady, a keď každý deň, keď si čítaš denník, čítaš to čo je zapísané čiernym, vidím, že sa každý deň opakujú tie isté provokácie, tie isté šablóny, a jedna a tá istá reakcia, to znamená, že ja sa nechcem vzdať tej šablóny. Teda, že akoby chápem, že je potrebné odmietnuť ju, no nevzdávam sa jej, ja si ju jednoducho nosím a všetkým hovorím: «Aha, ja tam mám takúto šablónu». No pýcha, praobyčajná pýcha nedovoľuje vzdať sa jej. To však nie je práca, vtom nie je žiadny posun, pretože v skutočnosti duchovný rozvoj znamená, že ak si si všimol u seba nejakú šablónu, treba sa jej vzdať. A áno, na začiatku sa to robí ťažko. V akom zmysle je to ťažké? Ťažké pre vedomie, pretože ono... jeho to bolí, ono sa trápi. Pre vedomie je celkovo všetko, čo sa týka duchovného rozvoja, veľmi ťažké. No fakticky, keď viem, aký mám cieľ, tak v podstate jednoducho všetko, čo mi prekáža na ceste k tomuto cieľu vezmeš a odmietneš. A pochopíš, že sa to dá urobiť celkom ľahko. Teda nech už mi vedomie hovorí čokoľvek, pomáha mi to teraz prísť k môjmu cieľu? Nie. Načo mi to potom je? A s každým dňom takej práce vidíš, že vedomie – to je niečo vonkajšie, niečo úplne cudzie, absolútne nanútené a celkovo neživé, kompletne umelé, a nijako sa to ku mne nevzťahuje. Je to čisto program, ktorý je vytvorený nato, aby som ja vlastne prešla všetkými potrebnými lekciami, spravila skúšky a odišla k Bohu, odišla Domov. A denník je v tom skutočne veľmi-veľmi dobrým pomocníkom. Keď začínaš brať zodpovednosť za svoj život do vlastných rúk, neprekladáš ju na druhých, začínaš skutočne konať, tak sa to v princípe všetko stáva s každým ďalším krokom ľahším a ľahším, pretože prichádza pochopenie, ako to robiť a to najdôležitejšie - kvôli čomu to robíš. Asi tak.
Ďakujem všetkým za pozornosť! Srdečná vďaka všetkým! Želám všetko dobré!